CHLad prechádza telom z ovzdušia z poza okna z poza....
bez slov bez pohľadov.
NEtušiac ako ...ocitám sa v priestore a hľadím na starú cestu a tiene miestnych budov ktoré konturovali nekonečno tichosti tohto momentu.
A sneh ktorý poletoval ponad moje telo, ten sneh ktorý sa v tom čase roztápal na rozohriatom betóne mi dovolil dívať sa na ľudí. Dvoch prostých ľudí , ktorí cítili pôdu cez ktorú sa predierajú ich bezvýznamnosti .
A tak hľadím na tu starú cestu .NAšťastie už viem že tomu nemusím chápať, že stačí sa len dívať a načúvať tým najtichším zvukom vytvárajúcim nočný RUCH.
Pri tom mojom krásnom nechápaní zasiahol jedného z nich prúd nejasných myšlienok prúd nejasných pohľadov a vzácnych gést. bolo to to tiché pozorovanie dvoch oproti sebe ležiacich no nepoznaných chodníkov, ktoré po stáročia spĺňali tú istú možno aj posvätnú úlohu.
ZAstal a zadíval sa na svetlá , ktoré sa čo najjemnejšie odrážali na skoro usínajúcej hladine rieky. Pravdepodobne aby vytvoril čo najskvostnejší dojem tohto okamihu toho čo sa malo odohrať,a s neistým a trochu hanblivým pocitom pokračoval dalej.
CHLad z ovzdušia z poza okna z poza....
bez slov bez pohľadov. taký to bol jeden môj krásny deň. Ktorý však neskončil. Druhý večer som totiž opäť sedela na tom istom mieste na tej istej ceste pri betóne na ktorom sa roztápal sneh, a stačil len jediný pohľad pri ktorom som znovu mohla (ne)vnímať dej ...........či pozorovať skutočnosť ? BOl to stále ten istý príbeh.... príbeh dvoch ľudí ktorý deň čo deň kráčali po tej istej ceste po tých istých chodníkoch . A tak básniac o ženskej kráse a držiac v ruke predstavy maľby ubiehaval míľovú púť s hlavou v nebi s prosbou keby! možno v istých okamihoch tiež z neistým a trocha hanblivým pocitom.kráčame po tej istej ceste ? bez rázcestia bez seba .
myslím že u oboch bol náraz silný plný tajomných krás a však aj pocit chvíľkovej beznádeji a blúdnych trás.
cítila som ako sa mi v tom spánku telo chveje-ako som nedokázala stáť na mieste. A to všetko pri jednom bohom zabudnutom no vzácnom pohľade. Nedokázala som sa len tak jednoducho prestať dívať ...nedívať sa na padajúce vločky roztápajúci sneh , ktorý mi stále umožňoval nechápať.
A tak neviem ako , ale každý deň hľadím na tých ľudí ,každý deň na tom istom mieste vidím ako obohacujú tmave ulice a dokresľujú dej , ktorý sa im vynára pri spoločnom dotyku jednej z tých ciest. BEz seba snažiac držať sa spoločne.
( po prudkom ziapaní rána , keď sa moje oči stretli zo slnečnými lúčmi ,nevidela som nič , nepadal sneh ,nevedela som si vybaviť to miesto v reále .Kto sú tí ludia .Ja ? chýbajúca osoba ? cudzinci . NEvedela som odkial ten sen pochádza no jasne som si uvedomovala že tí ludia aj keď kráčajú po tých iistých chodníkoch na tom istom mieste však každý v inom časoprietsore , ktorý im jednoducho nedovolil stretnúť sa.S týmto poznaním mi ostáva len čakať a dívať sa cez obrovské okno s nádejov že tam opäť niečo uvidím...........ak tam ešte niečo uvidím )
OKNO
08.03.2008 01:55:31
potichu ...
Komentáre
pekneeeeee
objatie
zaujimave