dnes sme naháňali slnko bolo však šikovnejšie
ukazoval sa svet a všetko čo by malo byť v ňom
oni sú zrazu takí krehkí
takí rozplývaví vo svojom svete
ja v bezpečí za oknom za pohybujúcim sa vlakom
nahaňajúcim dnešný deň
tie tváre a to čo je za nimi
tie telá a to čo je v nich
slová nevidno a hlasy nepočuť
Spadla som
z predstavy
sadla som
na strechu a začala ich pozorovať inak
tak vnútornejšie
A tam tí ludia sedeli ,pohybovali sa vraveli všetko v bežnosti
však z rozdielom ,,reálne viditelnej, reálne nezakrytej svojej vnútornej citovosti
A tam tí ludia s viditelným smutkom boli nositelmi čiernych pier a očí bledých tvárí bez výrazu.
boli viditelný svojou bolesťou
nezakrytou udalosťou v nich
pohybovali sa zo sklonenými hlavami a každý iný tvor vedel kto nosí smútok.
a tí čo smútok nemali neboli iný neboli ako by sa človek dnes vyjadril normálny ako tí ostatní
oni boli niečo čo nikto nechapal ,,,,preto ze nikto bola vačšina nosiaca smútok v svojej duši.
Komentáre
...
vicky